Vznik kremnickej mincovne a razba prvých mincí

„..Inak nech naveky užívajú všetky slobody, ktoré majú hostia z Kutnej Hory v Českom kráľovstve. ..“[1]    

Počiatok kremnickej mincovne sa kladie do roku 1328, keď uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou udelil mestské privilégiá staršej banskej osade Cremnychbani, čím ju z právneho hľadiska povýšil na slobodné kráľovské mesto. Jej dovtedajší obyvatelia, najmä banskí podnikatelia, baníci a  remeselníci ale aj prichádzajúci hostia dostali do užívania chotár v okruhu dvoch míľ (asi 17 km) a výsady vlastnej samosprávy. V privilegiálnej listine sa síce nenachádza priama zmienka o založení mincovne, no výpočet privilégií uzatvára pasáž o užívaní privilégií Kutnej Hory, sídla mincovne Českého kráľovstva. Naznačuje príchod kutnohorských minciarov či iných odborníkov, talianskeho pôvodu, ktorí v predošlom období zreformovali banskú správu a mincovníctvo v Čechách. Od roku 1328 mali pomáhať pri zavádzaní finálneho spracovania drahých kovov aj v Uhorsku, v novej mincovni v Kremnici. Na povýšenie Kremnice, pôvodne tvoriacej niekoľko odľahlých menších banských osád uprostred kremnických hôr, na slobodné kráľovské mesto a počiatok mincovania malo vplyv viacero faktorov. Zásadný bol rudný potenciál kremnického regiónu s bohatými ložiskami zlata a striebra, ktoré museli byť známe už dlhšie pred udelením mestských privilégií. Uhorsko, podobne ako Čechy, bolo v tom čase krajinou, ktorá dodávala Európe veľké množstvá drahých kovov. Kremnica sa mala stať ďalším významným centrom mincovania. Prvými mincami razenými v kremnickej mincovni boli strieborné groše. Mali zjednotiť obeživo vo vnútornom obchode, zhodnotiť uhorskú produkciu striebra a vytlačiť cudzie mince rozšírené v obehu. 

[1]    Úryvok z privilegiálnej listiny pre Kremnicu z roku 1328, ktorý dokladá príchod zahraničných minciarov do Kremnice a počiatok razby mincí.

Zavedenie zlatej mince

Význam Kremnice posilňovala aj situácia na európskych trhoch, keď od polovice 13. storočia začal stúpať kurz zlata voči striebru. Tento vývoj pokračoval aj v prvých decéniách 14. storočia a zahraniční finančníci sa postupne začali orientovať na uhorské zlato. Ako je známe, panovník Karol Róbert pochádzal z Anjouvskej dynastie z Neapola. Tu už dlhší čas pôsobili florentskí finančníci zo severotalianskej Florencie rozvíjajúci moderné bankovníctvo, úverovanie a napojenie domácich trhov na medzinárodný obchod. Z tejto oblasti vychádzali aj podnety k hospodárskym a menovým reformám. Karol Róbert po získaní uhorského trónu s výdatnou finančnou pomocou bankových domov Bardiovcov a Peruzziovcov, ďalej rozvíjal obchodné vzťahy s talianskymi finančnými centrami, podporoval príchod finančných odborníkov a aj zavádzanie nových techník a technológií v uhorskom prostredí. Uvádzaný vysoký kurz zlata voči striebru a jeho dostatok z domácich zdrojov primäl panovníka k zavedeniu zlatej mince. Tá mala konkurovať súdobým talianskym minciam a rozvíjať vlastné veľkoobchodné aktivity. Krátko pred rokom 1326 dal Karol Róbert raziť v budínskej mincovni uhorské florény, po vzore florentských florénov. Spolu s českými florénmi predstavovali prvé zlaté mince razené severne od Álp. V kremnickej mincovni bol zlatý florén, neskôr nazývaný dukát, razený už pred rokom 1335.  Mincovňu tak preslávil najmä zlatý florén, neskôr nazývaný dukát. Razený bol z takmer rýdzeho zlata (23 karátov a 9 grénov) a túto rýdzosť si udržal s malými odchýlkami počas šiestich storočí ich razby. Využívaný bol predovšetkým pri väčších transakciách a v zahraničnom obchode a ako tvrdá mena mal konkurovať súdobým zlatým minciam na európskych trhoch vo Florencii, Benátkach či v nemeckých krajinách.

groše, denáre, toliare, poltury, grajciare, uhorské koruny

Okrem zlatých dukátov boli v kremnickej mincovni razené aj strieborné groše, denáre, toliare, poltury, grajciare, uhorské koruny. Po roku 1918 boli v kremnickej mincovni vyrazené všetky československé a slovenské koruny spolu s množstvom zahraničných obehových mincí pre viac ako  40 krajín.

Medailérska tvorba

„Medaila prebýva medzi nami ako svedok plynúceho času. Vedzme, že neskôr bude o nás naveky hovoriť.“

Jean Babelon, francúzsky knihovník, historik a numizmatik

S produkciou kremnickej mincovne je nerozlučne spätá aj medailérska tvorba. Nezahŕňa len medaily a plakety ale aj rôzne rady, vyznamenania, odznaky, účelové známky či žetóny. Medailu ako pamäťové od mince odlišuje účel vydania, spravidla vyššia výtvarná úroveň ako pamäťového média a najmä okolnosť, že nikdy nebola súčasťou platobného styku. Bola vždy významným prostriedkom k sebaprezentácií vydavateľa, rôznych historických udalostí a ich aktérov či rôznych celospoločenských aspektov. Podobne však ako minca, aj medaila sa častokrát dostávala do služby nositeľov moci, ktorí sa usilovali prezentovať samých seba, svoje postavenie či istý odkaz a prostredníctvom trvácnosti zobrazenia v kove vplývať na myslenie držiteľov týchto predmetov.No nie raz sa stala aj prostriedkom tichej manifestácie oponentov vládnej moci.

Do Uhorska prenikalo medailérske výtvarné umenie spočiatku prostredníctvom dvora uhorskej kráľovnej Beatrix, manželky Mateja Korvína, ktorá pochádzala z Neapola. Centrom uhorského medailérstva sa koncom 15. storočia stala Kremnica, čo súviselo s pôsobením Thurzovcov ako nájomníkov kremnickej komory. Medzičlánkom v rámci vývoja od razenej mince k razenej medaile boli toliarové razby nazývané guldinery. Pomenované boli podľa prvých tirolských guldinerov, ktorých hodnota striebra zodpovedala jednému rýnskemu zlatému. V Uhorsku razbu guldinerov ako prvých mincí toliarovej meny, zaviedol Ján Turzo a v rámci strednej Európy išlo o unikátne prvenstvo. Aj keď razba guldinerov vychádzala zo snáh o zavedenie väčších strieborných mincí kvôli relatívnemu nedostatku zlata na svetových trhoch, svojim priemerom a vyhotovením slúžili predovšetkým na reprezentačné a darovacie účely. Vydávané mohli byť pri príležitosti výročí korunovácie, narodenín panovníka či pohrebov.

Prvé kremnické typické medaily vznikali na počiatku 16. storočia. Išlo o zlaté razby od neznámeho autora a venované sú panovníkom Ľudovítovi II. Jagelovskému a Ferdinadovi I. Habsburskému a ich manželkám Márii a Anne pri príležitosti ich sobášov a uzavretia dynastických zmlúv.

Vývoj technológie razby

Od nepamäti bolo najväčším umením minciarov technické zvládnutie dokonalého zatečenia kovu do rytých priehlbín oceľových razidiel. Z technického hľadiska je razba mincí tvárnenie kovov za studena. Pri údere raziaceho stroja dochádza pod veľkým tlakom k zaplneniu priehlbín negatívneho reliéfu vrchného i spodného razidla.Od najstarších čias boli mince razené ručne. Medzi spodné razidlo zapustené pevne v drevenom kláte a vrchné razidlo vložil minciar platničku vystrihnutú nožnicami z plechu a úderom ťažkého kladiva na horné razidlo vyrazil mincu. Táto technika razby prevládala veľmi dlho. Až na začiatku 18. storočia ju definitívne vystriedala strojová razba pomocou vretenového lisu – balanciér. V tomto období vyrábali minciari polotovary pre razbu ručne. Kladivom vytepali cány drahého kovu na plech presne stanovenej hrúbky, z ktorého následnej ručne vystrihovali mincové platničky. Až v prvej tretine 16. storočia môžeme pozorovať istú snahu o mechanizáciu, keď mali byť spomenuté cány pretiahnuté cez valcovaciu stolicu.

Kremnickí rytci

Z polovice 16. storočia sú známe biblické medaily od Krištofa Fuessela. Neskôr boli rozšírené originálne Jurajovské medaily medailérskej rodiny Rothovcov von Rothenfels, najmä zlatá medaila vo váhe 100 dukátov pripisovaná Jeremiášovi Rothovi von Rothenfels. Vzácne sú aj barokové medaily Daniela Waroua, pôvodom zo Švédska, ktorý pracoval v kremnickej mincovni ako hlavný rytec od roku 1699. Po roku 1730, keď vznikla pri Hlavnom mincovom úrade vo Viedni rytecké akadémia, kremnické medailérstvo upadalo. Až do druhej polovice 19. storočia kremnickí rytci razidlá len lisovali a upravovali. Zmena nastala po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, keď v súvislosti s emancipačnými snahami uhorských vládnych kruhov, začali vznikať nové kremnické medaily. Od roku 1871 sa stala kremnická mincovňa hlavnou a jedinou mincovňou v krajine a mala monopol aj na medailérsku výrobu. Vtedajší hlavní rytci a absolventi viedenskej ryteckej akadémie Alexius Mayer, Karol Gerl a od roku 1892 aj Jozef Reisner však nemohli voľne tvoriť. Ich medaily mali prednostne dokumentovať prudký hospodársky a spoločenský rozvoj Uhorska. Celkovo však kremnická mincovňa za polstoročie dualistického štátu nevyužila naplno svoj technický i personálny potenciál na razbu väčšieho množstva medailí. V tomto období tak zaznamenávame len približne 150 druhov medailí.

Mincovňa v 1. ČSR a po 2. sv. vojne

Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie v roku 1918 maďarská armáda odvliekla strojné zariadenie a zásoby drahých kovov do Budapešti. Nové stroje, už na elektrický pohon, dodala firma Vulkan Maschinenfabrik A.G. z Viedne.

V júni 1921 sa výroba v kremnickej mincovni opäť rozbehla, na Vulkanoch sa vyrazili prvé dvadsaťhalierniky novej ČSR. Aj počas 2. svetovej vojny vznikli mincovni veľké škody.

Nemecké vojsko počas ústupu časť zariadení a zásoby mincových kovov odvlieklo a raziace stroje zničilo výbušninami. Po oslobodení sa začala intenzívna rekonštrukcia celej mincovne. Už 26. marca 1946 sa začali raziť jednokorunové mince obnovenej ČSR.

Rozmach medailérskej produkcie

Historicky najväčší rozmach medailérskej produkcie zaznamenávame v období po roku 1945. Vplyv na tento vývoj mal povojnový budovateľský entuziazmom a onedlho hlavne postupujúca ideologizácia v duchu marxizmu-leninizmu, ktorá sa usilovala medailérske výrobky využiť na vlastné manifestačné ciele. Dochádzalo k sprofanovaniu úlohy medaily či odznaku, ako jedného z prostriedkov ideologizácie spoločnosti. Medaila ako nosič informácií vyjadrujúci umeleckou formou nezmazateľne a životnosťou kovu natrvalo tvár a charakter doby, stala sa prostriedkom v službách propagandy komunistického režimu. K oživeniu výroby medailí dochádzalo v šesťdesiatych rokoch a posun k voľnej medailérskej tvorbe nastal až v osemdesiatych rokoch.

Revolučné obdobie

Po roku 1989 došlo k poklesu objednávok na razbu bronzových medailí a mincovňa sa stala ich hlavným vydavateľom. Vlastná vydavateľská činnosť mincovne započala vydaním medaily pri príležitosti návštevy Ján Pavla II. v Prahe, Velehrade a v Bratislave. Od roku 1990 sa mincovňa začala sa pravidelne zúčastňovať na rôznych výstavách a veľtrhoch. Zmeny nastali aj v sortimente medailérskej produkcie. Opäť sa zvyšoval objem medailérskych výrobkov z drahých kovov, ktoré boli do roku 1989 z ideologických dôvodov obmedzené na minimum. Odbyt vlastných výrobkov mincovne podporilo aj otvorenie predajne 9. mája 1990 a vedenie podniku zároveň otvorilo komisný predaj na rôznych spoločenských a športových podujatiach na Slovensku.
Po vzniku Slovenskej republiky vydáva kremnická mincovňa pamätné medaily, ktoré dokumentujú najdôležitejšie historické udalosti mladého štátu so starobylými tradíciami.

Po vzniku Slovenskej republiky

Po rozdelení Československa sa mincovňa stala štátnym podnikom novej Slovenskej republiky (1.1. 1993). Vyrobiť prvé slovenské mince sa jej podarilo v rekordne krátkom čase, už za necelé tri mesiace od zadania základnej myšlienky. V Mincovni Kremnica sa počas 16 rokov existencie slovenskej korunovej meny vyrazilo vyše 1,373 miliardy ks obehových mincí, ako aj viac než 1 milión ks pamätných mincí. Po rozhodnutí o vstupe SR do eurozóny došlo v júli 2008 k presťahovaniu raziarne obehových mincí zo závodu za mestom do priestorov historického závodu v strede mesta. Prvou zákazkou v tejto modernej raziarni bola výroba slovenských euromincí pre NBS, ktoré mincovňa v rekordne krátkom čase od polovice augusta do konca decembra 2008 vyrazila v množstve 470 miliónov kusov.